Brahnom sa túla postava v čiernom plášti a necháva za sebou tucty chorých. Obyvatelia mesta sa snažia vysporiadať so zákazom vychádzania, nepohodlím a zavretými krčmami. Vrchnosť je bezradná, jedine veľkňažka zabudnutej cirkvi „Veľkého suda“ vie, ako všetkých zachrániť. Bez ohľadu na to, či sa to ľuďom páči alebo nie. A uprostred chaosu sa mladý mních Dakkomi ocitá pred neľahkou voľbou medzi vierou náboženskou a vierou v seba samého.
Vydané vydavateľstvom Artis Omnis v roku 2023. Tvrdá väzba, 187 strán.
ISBN 978-80-8201-210-4
Vo svojej tretej knihe „Pliaga, historky z Brahna II“ sa vraciam naspäť do sveta satiry, komédie a absurdných situácií. Vraciam sa naspäť do Brahna. Do mesta, ktoré sa stalo akýmsi útočiskom pred absurditou života v tom reálnom a často tragicko-humoristickom Slovensku.
Pliaga je voľným pokračovaním knihy Hliadky! Hliadky!, no tentoraz mestom Brahnom otrasie epidémia neznámej choroby. A ak ste tu doteraz nenašli analógiu s prežívaním epidémie Covid-19, čaká vás prekvapivá jazda mojim myšlienkovým prúdom. Pliaga paroduje, satiricky komentuje a s nadhľadom hovorí o ťažkostiach lockdownu, šírenia dezinformácií, ale aj o prežívaní samotnej choroby.
Na vyjadrenia ešte čakáme.
Tentoraz sa hlavným hrdinom stáva mladý mních Dakkomi a uprostred epidémie sa ocitá pred neľahkou voľbou medzi vierou náboženskou a vierou v seba samého. Prečo je to práve on, kto by mal zasahovať. A hlavne prečo by mal zasahovať inak, ako tým, že sa v pravý čas a na pravom mieste pomodlí správnu pasáž zo svätej knihy svojho náboženstva?
Kým mestská rada, pod vedením osvieteného kniežaťa zisťuje kam sa podeli rezervy a ktorý Boh má vlastne tento trest na svedomí, Dakkomi musí nájsť spôsob ako zachrániť seba, mesto a napokon aj tajomnú Moni. Alebo sa možno potrebuje zachrániť pred ňou samotnou, keďže Moni pochádza zo spoločnosti, v ktorej by sa žiaden mních nemal zdržovať. Ničomu nepomôže ani to, že sa mestom okrem epidémie neznámej choroby rozšíri aj epidémia zločinu.
Je to celé iba náhoda, alebo sa za tým všetkým skrýva akýsi tajomný plán? A ak áno, koho je to vlastne plán?
Pliaga pokračuje vo vykresľovaní Brahna cez humor a zábavné situácie, ktorými komentuje nás, ale aj naše okolie. Je to príbeh o tom, ako jedna nákaza ľahko vedie k druhej a k ďalšej. A ďalšej.
Písať pokračovanie Hliadok bolo usadiť sa do svojho obľúbeného kresla, alebo ísť do svojej obľúbenej kaviarne, alebo na svoj obľúbený záchod. Veci skrátka boli tak ako majú byť od samého začiatku. Minimálne, čo sa týka písania. Po náročných mesiacoch a rokoch, lockdownov, boji o zakázky a dúfanie v obnovenie kultúrneho života, sa Pliaga písala viac-menej sama.
Hoci vznikala až na samotnom konci celého tohto chaosu, vznikala o to intenzívnejšie. Po tom, čo som si pripravil osnovu, som celú knihu napísal za niečo vyše mesiaca. Pomedzi čakanie na grant, a pomedzi to ako extrémne zdražela tlač kníh, trvalo niekoľko rokov, kým sa Pliaga objavila na policiach kníhkupectiev, no verím, že sa tam objavila o to pripravenejšia.
Knihu Pliaga si môžete kúpiť v skutočných kníhkupectvách. Sám im ich tam po nociach nosím. Niekdy ju zoberu aj dovnútra, do obchodu.
Ukážka z knihy Pliaga
Sú mestá, ktoré nikdy nespia. Brahno sa nikdy celkom nezobudilo. Obyvatelia boli na tento stav náležite hrdí. Mestá, čo nespia a prekypujú nočným životom, boli predsa zhýralé, plné hluku a ľudí nabitých energiou. Miestni považovali Brahno za príliš civilizované na nejaké bezduché hýrenie. Tu sa pracovalo. Ak máte počas práce priveľa energie, niekto by vás mohol obviniť z toho, že svoju prácu nerobíte správne. Alebo horšie – že jej máte primálo. A tak v uliciach Brahna neustále pretrvával stav akýchsi spoločenských driemot.
Boľmír Vredý zívol. Nie preto, že by bol unavený, ale preto, že sa to od ťažko pracujúceho príslušníka mestskej stráže na nočnej zmene jednoducho očakávalo. Slúžil v mestskej stráži už pätnásť rokov a zaspávať opretý o kopiju pri Dolnej bráne dokázal ako málokto. Z času na čas rozospato zamľaskal a pre efekt skutočného znalca nesmelo chýbať ani príležitostné zabitie komára na zátylku.
„Svine malé,“ zašomral a pozrel do dlane, aby skontroloval svoj úlovok.
„Komáre? Takto skoro?“ začudoval sa jeho spoločník a bezmyšlienkovite si pritiahol plášť tuhšie okolo ramien. Ako správny usilovný nováčik nespúšťal zrak z lúk za hradbami. „Niekoho som videl na ceste,“ trval na svojom. „Chudý, so zeleným lampášom alebo sviečkou, alebo niečím takým.“
„Asi nejaký unáhlenec,“ vyhlásil neprítomne Boľmír a podvedome si utrel prázdnu dlaň do uniformy. Kedysi striedal počas stráženia zvyky s ohľadom na letné a zimné mesiace, ale kto na to má myslieť v jeho veku?
„Veru,“ prikývol nováčik. „Veď nie je ešte ani ráno a už sa ponáhľa do mesta.“
„Myslel som komára,“ vyhlásil neprítomne Boľmír. „Na ceste nikto nie je.“ Opäť si premeral svojho nového podriadeného. Mladík bol príliš chudý, príliš aktívny a všeobecne „príliš“ na dobrého mestského strážnika. Vždy ku mne prevelia tie najhoršie prípady, povzdychol si v duchu.
„A opieraj sa o tú kopiju poriadne,“ napomenul nováčika. „Uvoľni kolená. A skús si z času na čas aspoň zívnuť alebo čo. Ešte si o nás niekto pomyslí, že sa tu len tak flákame.“ Mladík poslúchol a Boľmír spokojne prikývol. Potom zdvihol pohľad k starému barbakanu nad nimi. Boľmír nerád strážil Dolnú bránu práve pre budovu nad ňou. „Nestoj tak blízko tej veže, je tam kopec uvoľnených kvádrov. Raz to niekoho zabije.“
Mladík vrhol ustarostený pohľad nad hlavu a pokúsil sa urobiť pár krokov.
„Už im roky hovorím, aby to opravili, ale nikto nič,“ pokračoval Boľmír a pomohol nováčikovi naspäť na nohy. „Uvidíš, raz nejaký ten kameň povolí, zrúti sa a Veľký sud nech stojí pri tom nešťastníkovi, čo bude vtedy prechádzať bránou.“ Mrzuto pokrútil hlavou, narovnal si ubolené kríže, dúchol si do dlaní a obzrel sa okolo seba. Ulica vedúca k Dolnej bráne bola pustá ako zvyčajne o takomto čase. Okrem vetra a občasného zaškrípania okeníc nebolo počuť celkom nič. Bol to presne ten nočný čas, keď bolo príliš skoro aj príliš neskoro zároveň. Boľmír vyhodnotil, že ich čakajú ešte minimálne tri hodiny stráženia, kým ich vystrieda ranná zmena. Pri tej myšlienke zazíval… Len tak, mimo rytmus. Potriasol hlavou, aby sa trochu prebral. Už je na nočné stráženie naozaj starý.
Opäť sa oprel o kopiju a zadíval sa popod kamenný oblúk barbakanu. Spoza železných mreží brány sa k nemu tlačila hlboká tmavá noc predmestia. Žiadne pouličné lampáše, žiadna stráž, iba šumenie trávy a listov a… Boľmír sa zamračil. Na ceste vedúcej k mestu čosi zazrel.
„Niekto ide!“ vyhŕkol jeho podriadený.
Boľmír sa zamračil. Po ceste kráčala chudá postava. Príliš chudá. „Nikto nemá pochopenie pre ťažko pracujúcu spoločnosť. Má byť predsa dávno unavený zo včera,“ posťažoval sa, nespúšťajúc oči z prichádzajúceho. Neznámy skutočne niesol dve nazeleno blikajúce sviečky, ale ich žiara sa vytratila, keď sa priblížil. „Dones kôš na mýto,“ rozkázal neprítomne Boľmír.
Do svetla vkročila vyziabnutá postava s čiernou kapucňou na hlave. Boľmírovi sa zazdalo, že zelená žiara vychádzala prichádzajúcemu priamo z očí, ale to musel byť predsa nezmysel. „Stáť!“ zvolal. „V mene mestskej stráže Brahna vás vyzývam, aby ste uviedli dôvod na vstup do mesta, a obzvlášť v takomto čase. Toto je civilizované mesto, nie nejaké… nejaké…“ Boľmír zalovil v pamäti po vhodnom príklade, „… nejaké necivilizované to… les!“
„Som iba obyčajná pocestná,“ ozvalo sa spod kapucne. Boľmírovi pripadal hlas… lepkavý. Cítil ho až za nechtami, akoby každá slabika hľadala nejaké miesto na jeho tele, kam sa môže votrieť. Odrazu mal pocit, že sa potrebuje okúpať, ba dokonca použiť to špeciálne mydlo, čo mu stále vnucuje žena. Zo záhybov dlhého plášťa vytiahla pocestná niekoľko mincí a zaštrngala nimi. „Mám mýto a nezdržím sa dlhšie ako bude nevyhnutné,“ oznámila.
„Mali by sme to nahlásiť,“ šepol mladík.
„To určite,“ odvrkol otrávene Boľmír. „Kto to kedy videl, aby sme o takomto čase pobehovali hore-dole po meste. Niekto nás uvidí a hneď sa spustia reči, že sa miesto stráženia premávame po uliciach. Vieš si predstaviť tú paniku? Myslíš, že tu celú noc vyzivujeme len tak? Čo si pomyslí občan, keď pri mestskej bráne uvidí uprostred noci dvoch čulých strážnikov?“ Boľmír sa opatrne obzrel ponad plece a stíšil hlas. „Už teraz to preháňame.“
„Pomyslí si, že sa nemusí ničoho obávať, pretože mestská stráž je v plnom nasadení?“ nadhodil mladík.
Boľmír si len povzdychol a vrhol pohľad na pocestnú: „Táto dnešná mládež…“
„Veru,“ prikývla postava.
„Pomyslí si, že sa niečo deje. Alebo horšie – že sa nedeje vôbec nič a my sme v pohotovosti zbytočne. Povedia si, že keď vládzeme byť v pohotovosti bezdôvodne, tak vládzeme okrem stráženia aj hliadkovať. A môžeš mi veriť, chlapče, že na hliadkovanie nie si ani zďaleka pripravený. Veď sa o tú kopiju nevieš poriadne oprieť, ani keď stojíme. Dobre sa opierať o kopiju počas chôdze chce poriadny tréning.“
Mladík zahanbene stíchol. Jeho oči sa na okamih zaleskli.
„Ale no tak,“ chlácholil ho Boľmír. „Veď sa nič nestalo, stále sa ešte učíš. Ani sa nenazdáš a všetko budeš mať v malíčku. Veď uznajte, na to, že je v službe sotva týždeň, vyzerá dosť ospalo.“
„Keď som vás uvidela, mala som pocit, že je už zajtrajšia noc.“
„No vidíš,“ usmial sa Boľmír. „Bež otvoriť bránu, ja zatiaľ vyberiem mýto.“
Pomedzi mreže brány sa k Boľmírovi natiahla ruka. Aj v chabom svetle bolo vidieť, že jej pokožka je bledá, natiahnutá na hrčovitých kĺboch ako vlhká látka. To bolo presne ono, napadlo Boľmírovi. Pokožka bola vlhká, lesklá, akoby sa pocestná spotila uprostred chladnej noci a brušká prstov sa lepili na kov mincí, ktoré mu podávala.
Nastavil dlaň, a keď mu do nej dopadli drobné, striaslo ho. Kov bol síce teplý, ale aj tak Boľmír nadobudol pocit, akoby sa mu kdesi vo vnútri usadil chlad. Kolesá brány zaškrípali a mreža sa začala pomaly dvíhať. Boľmír chcel ešte čosi povedať, ale náhle sa rozkašľal.
Kým sa brána opäť uzavrela, útla postava v plášti sa stratila za rohom. Mladík znepokojene sledoval svojho nadriadeného, ktorý márne potláčal dusivý kašeľ.
„Nestoj tu len tak,“ rozhodil Boľmír rukami. „Kašli tiež! No… Opri sa do toho trochu.“
Ak chcete vedieť, čo si o knihe myslia skutoční ľudia a nie len autorova stránka, môžete navštíviť goodreads.com, alebo si urobiť vlastný názor na základe ďalších recenzií.
Ak ste už knihu prečítali, môžete nechať hodnotenie na Martinue.
Instagram
LinkedIn
