Nedávno som spolupracoval na webdizajnovom projekte. Vypýtal som si za neho cenu, za ktorú som bol ochotný ho robiť a mať motiváciu ho dokončiť. Známy mi povedal, že to bolo strašne veľa, že by to v pohode spravil za polovicu. Preskočil by niekoľko krokov procesu a nejako by to zbúchal a ešte by na tom zarobil. Samozrejme sa to dá a nie je to nič nové. Otázka je, či sa to skutočne oplatí.

Každý projekt má svoju cenu a je hlavne na grafikovi ako sa k nemu postaví. Je dobré poznať svoje možnosti a je dobré zamyslieť sa nad pár vecami pred tým ako poviem, či vôbec a za koľko.

V staršom článku som popisoval princíp peniaze, ľudia a spokojnosť. Keďže peniaze sú jednou tretinou celého princípu, treba na ne myslieť.

V jednoduchosti sa na každý projekt dá pozrieť nasledovne:

• Má to byť rýchlo?
• Má to byť kvalitne?
• Je to dobre zaplatené?
• Má to význam pre moju budúcnosť? (môžem to dať do portfólia, naučím sa nový skill, bude to dobrý klient…)

Pretože každá kombinácia týchto otázok má rôzne výhody a nevýhody, prikladám tri dôležité grafy: Ako tieto otázky vplývajú na motiváciu, stres a profesný rast.

Každý projekt na človeka vplýva inak – projekty za málo peňazí, ktoré majú byť kvalitné a naučia ma niečo nové, budú vyzerať super v portfóliu, ale keď urobím tri za mesiac, budem mať síce pekné portfólio, ale budem žrať linoleum z chodby. Rýchle a nenáročné projekty vedia priniesť viac peňazí, ale do portfólia ich človek nejako moc nepchá. A navyše po pár takýchto projektoch zleniviem a kvalita upadá.

Baví ma to?

Keď som videl, že sa ku mne blíži projekt, o ktorom som si bol istý, že ma bude baviť, zvykol som pýtať menej peňazí, pretože som vedel, že ho budem mať hotový za pár hodín. Je to samozrejme kravina. To, aké sú moje pocity voči projektu, je absolútne nepodstatné z hľadiska toho, či má projekt nejaký prínos, alebo aké má kritériá.

Samozrejme peniaze vplývajú na motiváciu veľmi výrazne a človek je ochotný urobiť aj ten najnudnejší projekt, ak je dobre zaplatený. Akurát tak vytvára dvojnásobný tlak – sám na seba, lebo sa mu do toho nechce a predsa to robí a zároveň na neho tlačí klient, pretože je to projekt za veľa peňazí.

Preto sa osobne snažím prehodnotiť najprv vyššie spomínané kritériá pred tým, ako začnem premýšľať nad tým, či ma zadanie bude alebo nebude baviť.

Ako teda? Chcem to robiť, či nechcem?

Jasné, že vo veci je o mnoho viac než, či chcel, alebo nechcem. V podstate žiadny projekt by nemal byť vyslovene zlý. Ak je, tak potom sa ani nie je o čom baviť a treba ho nechať tak. Ale každý vie byť niečim prínosný, dôležité je len vedieť to správe vystriedať a nesústrediť sa iba na jeden typ zakázok.

Toto nie je návod na to, ako mať dokonalé projekty, skôr len načrtnutie toho, čo pri ich vyberaní zvážiť a pomôcť pri dohadovaní toho, čo bude pre mňa toto zadanie znamenať.

Takže, až niekedy dostanete skvelý nápad typu “čo keby som si len tak zapisoval hlúposť, ako napríklad to, koľko piva vypijem, aby som sa na konci roka mohol pozrieť na výsledné číslo,” pripravte sa na to, že vás to zhruba po mesiaci úplne prejde. Ja som začal tretieho januára minulého roku. Potom som si povedal, že keď si už zapisujem to, tak si budem zapisovať aj niečo iné – napríklad to, koľko toho denne prespím. A keď si už zapisujem to, tak si môžem už rovno zapisovať aj to, koľko času trávim čakaním na autobus.

Všetko veľmi dobré a produktívne nápady.

The only difference between screwing around and science…

Zhruba tak v polovici februára som si povedal, že keď už som s tým začal, tak to aj dokončím, lebo inak by som bol nervózny z toho, že som to nedotiahol do konca. Tak som teda pokračoval… Čo najpoctivejšie si zapisoval tieto dôležité veci do mojej dôležitej tabuľky.

Tretieho januára 2016 som to všetko slávnostne spočítal a viete čo? Nič. Absolútne nič to so mnou neurobilo a môžem bezpečne povedať, že informácia, že som za rok 2015 vypil 140,5 litra piva je pre mňa úplne a totálne anti-klimatická. Podobne na tom bola aj väčšina ostatných údajov. Fitko – 67 hodín… No, mohlo to byť viac. Čakanie na autobus (za necelého pol roka, čo som ním chodil) – 14 hodín… No, hromadná doprava v Bratislave nie je nič moc… Wow, brutálne nová a šokujúca informácia.

Spánok – 2158 hodín. To by mohlo byť 449,1 ciest na mesiac a späť vlakom. Alebo pozerať trilógiu Pána Prsteňov v rozšírenej verzii aj s titulkami 178 krát. (Áno, počítate správne, na mesiac je to bližšie ako z Bratislavy do Košíc. Zhruba o vzdialenosť, ktorú som v roku 2015 zabehol.) Alebo vypočutie si Dark Side of the Moon 3011 krát.

52,3% roku 2015

Je to skrátka tak. Keď som všetky tieto veci spočítal nebol to žiaden výbuch radosti, šťastia ani šoku. Pretože sú to proste len čísla a celé by sa to dalo zhrnúť ako celkom dôsledné a náročné cvičenie disciplíny a odhodlania. A začínal som s tým byť viac-menej stotožnený… Kým som sa trochu viac nezamyslel.

Pretože okrem toho, že sa môžem ľuďom chváliť touto super infografikou a písať o tom, že som prespal jeden z najlepších albumov od Floydov 3011 krát, je v tom celom predsa len zopár minimálne zaujímavých dát.

Prespal som štvrtinu roka, pätinu prerobil… Ostalo mi 4567 hodín. No, bol som v tom fitku a… A… Niekde tam bude tých 140 litrov piva a 4% percentá kravy, ale aj ak spočítam tieto veci a poviem si, že jedno pivo mohla byť tak pol hodina a jedna porcia kravy ďalšia pol hodina, tak je to stále len necelé štyri percentá z tých 4567 hodín.

To je 190 dní, ktoré som neprespal, nepracoval, nebol vo fitku, nehovoril vtipné veci, nehral stolové hry a nečakal na autobus. Áno je to čas, ktorý je rozbitý medzi cestovanie autobusom a ranné vstávanie a pranie ponožiek, ale som si takmer istý, že som minulého roku pral menej ako 190 krát a to ranné vstávanie tiež nebolo také dramatické.

Takže asi najsprávnejšia otázka na konci celého tohto celého asi je: Mrháme časom?

Napríklad robením tabuliek a písaním takýchto blog postov…

Mojim obľúbeným spôsobom prokrastinácie je takmer určite vymýšľanie nových činností – napríklad založenie si vlastnej domény presne v dobe, keď sa potrebujem venovať diplomovke, alebo odštartovanie stand-upovej fan page, keď sa potrebujem venovať doméne, ktorá dva roky len tak stojí.

Je to omnoho lepšie ako 9gag alebo Facebučenie. Pretože to človeku dáva pocit, aký je super aktívny a tvorivý… Poviem si, boha, ja som úplne úžasne akčný a ešte si hovorím, že aký som lepší než stratené duše na 9gag-u, lebo aspoň niečo robím. Presne tak – namiesto ničnerobenia trávim čas ešte tým, že si vymyslím dôvod na ničnerobenie… A potom idem na 9gag a na Facebook.

Výsledkom je veľa 0.2 a 0.99 verzií projektov, skice, ktoré nikdy nedokončím a články, ktoré budem dopisovať ešte mesiac, členstvo vo fitku a bežecké topánky v skrini. Kam patria…

Pretože takto fungujem už roky, tak som autorom aj účastníkom množstva takýchto projektov – s plným archívom vecí, ktoré možno nie sú zlé, ale vlastne nie sú. Nerád by som sa degradoval na nejakého motivational speaker-a, ale je to niečo o čom sa oplatí hovoriť, lebo dobrý nápad a dobrý projekt je presne taký rozdiel, ako je medzi „asi začnem chodiť do fitka“ a Arnoldom Schwarzeneggerom.

O väčšine projektov sa dá povedať, ako skončia a či vôbec skončia ešte pred tým, ako začnú. Nedokázal by som sformulovať návod na to, ako robiť projekty, ale veľmi dobre viem, ako to v žiadnom prípade nerobiť. Takže tu je 5 zaručených spôsobov, ako dojebať akýkoľvek projekt:

1. Robiť veci, len preto, že ich viem robiť

Mám v pc takú zložku – Flash, kde mám napísané stovky riadkov katastrofálneho a neoptimalizovaného kódu v Adobe Flash, ktorý bol svojho času absolútne najhlavnejšou platformou pre webové hry. Dokončil som niekedy nejakú? ÁNO, DOKONČIL… Jednu. Ale ukážem vám tie najambicióznejšie.

Programovanie ma bavilo, bavilo ma vyrábať hry a chápať, ako fungujú a vedľajším produktom bolo, že som sa naučil rozumieť objektovému programovaniu a naučil sa trochu kódiť – a toto je podstatná informácia.

Posunúť čosi, čím človek len tak trávi čas, do polohy, v ktorej to má produkovať výsledky, je väčšinou iba zdrojom problémov. Tráviť voľný čas je o trávení voľného času – projekt je o dosahovaní určitých cieľov a tam je zásadný rozdiel. Záujmy sú väčšinou o psycho-hygiene, odpočinku a zmysluplnom trávení času, skrátka o všetkom, iba nie o efektivite. Projekty, na druhej strane sú hlavne o efektivite, hoci to možno na prvý pohľad tak nevyzerá – pravdou však je, že neefektívny projekt každého prestane baviť, pretože človek sa má tendenciu upínať na výsledok, ktorý sa v tomto prípade približuje príliš pomaly.

Ak máte živú sieť na Facebooku, neznamená to, že budete dobrý social media vyslanec pre projekt – znamená to, že vás baví Facebučenie. To, či budete efektívny závisí od množstva ďalších vecí – a práve tie treba zvážiť viac, ako to, či človek čosi vie robiť alebo nie. Podstatné je, prečo to bude robiť

2. Management je dlhé slovo, ktoré vzniklo len preto, aby sa ľudia, čo nevládzu dvíhať ťažké veci, necítili zbytoční

Management je pojem, ktorý podľa mňa trpí syndrómom vysokoškolského vzdelania na Slovensku. Rovnako ako vysoké školy je devalvované tým, že väčšinou je skúsenosť s tým, čo stojí za pojmom Management zlá, hrozná, príšerná – to, že vám niekto, kto vyzerá v obleku veľmi zvláštne podáva ruku a chce od vás niečo. Management za to nemôže.

Dobrý management je čosi, čo treba veľmi dobre vedieť a samo to len tak nenarastie. Dobrý manažér vie projekt podržať rovnako dobre ako ktokoľvek iný, kto je v ňom zapojený. Opäť, projekty sú o efektivite, pretože sú o dosahovaní čohosi. Management by mal pomáhať v komunikácii, zisťovaní statusu a v podstate zabezpečovať, aby každý, kto je projekte zapojený bol efektívny – znie to buzeračne, ale buzerácia je len jeden spôsob, ako robiť management… A veľmi zlý. Je to o vytváraní podmienok pre efektivitu.

Je jedno, či je to projekt o jednom človeku alebo o piatich alebo o stovke. Podstatné je uvedomiť si, že by v ňom malo byť miesto pre niekoho, kto “má len prehľad” o tom čo sa vlastne deje a snaží sa to kamsi smerovať. Pre manažéra – to vie projekt často zachrániť.

3. Mať pravdu

Vedieť niečo je super. Vedieť to odpreznetovať je ultra super. Vedieť zvážiť argumenty z vonku a byť flexibilný, ale verný sebe samému, je super-man skrížený s bohom, na analgetikách a po extáze. Ja osobne sa to učím veľmi pomaly a bolestivo, ale ten malý tenký utláčaný hlások kdesi vzadu v hlave – rozvaha, mi hovorí, že to tak proste je.

Je vlastne jedno, či ste v konflikte so sebou alebo s tímom. Ak máte sólo projekt a sami sebe klamete, že vás baví alebo že ho potrebujete robiť, pretože sa napríklad snažíte nerobiť diplomovku… Výsledok je stále rovnaký – niečo sa proste dojebe. Buď sa dojebe človek sám, alebo pokazí vzťahy v tíme alebo rovno celý projekt.

Opať mantra… Projekt je o tom, mať cieľ a treba zvážiť, či to, že má niekto pravdu má na ten cieľ dopad alebo nie. Možno obejktívne aj má, ale keď sa celý tím sfučí, prináša to negatívne vplyvy do procesu a opäť… Tá efektivita zasa. Trpí. A projekt trpí a všetci trpia a je to celé veľmi emo a temné a ohováravé.

4. Robiť dobrú vec

Ekológia a ekologické správanie nie je len o stromčekoch a trávičkách, je to planéte, o prirodzených vzťahoch, o budúcnosti. Urobme eko-projekt! Správne veci samozrejme treba robiť a sú záslužné a sú na mieste a každý mikroprojektík, ktorý mal pozitívny vplyv na svoje okolie má zmysel.

Sám som však veľakrát prepadol ilúzii dobrej veci na úkor objektívnych argumentov. Prečo by to mal byť problém? Lebo zase mantra… Efektivita sa dojebáva, nie preto, že by nebola motivácia, ale pretože na ostatné okolo sa akosi zabudlo.

Treba robiť dobré veci, ale hlavnou otázkou je, či sa to v danej situácii dá. Lebo premotivovaný projekt, ktorý sa tvári, že je dobrá vec, môže veľmi rýchlo skončiť, ako niečo veľmi zlé – dobrým príkladom ja kampaň proti interupcii, ktorá na billboardy umiestnila mŕtvy plod. Nebudem komentovať samotný etický problém, každý ma svoj názor a každý ma naň právo, ale treba povedať, že v tomto prípade bola celá kampaň výrazne devalvovaná a sama sa verejne zhodila. O to, či išlo o dobrý alebo zlý projekt je odrazu úplne jedno… Išlo hlavne o dojebanú kampaň.

Dobrá vec je dobrá vec, ale projekt, ktorý chce dosiahnuť dobrú vec je o tom konečnom cieli a ak sa bude zabúdať na to, že ten projekt musí niekto niekam skutočne dotiahnuť, tak je to rovnaké, ako s tým cvičením a Arnoldom.

Existuje pravidlo, či teória, ku ktorej pôvodu sa neviem dopátrať. Hovorí o tom, že pred tým, ako do čohosi človek ide musí vyhodnotiť tri veci – Či ho čosi bude napĺňať, či bude mať z toho akýsi osoh (peňažný, či iný) a či je kolektív, ktorý je vtom zapojený vhodný.

Ak funguje len jedno z toho a ďalšie dve nie, tak máte pred sebou pravdepodobne ďalší dojebaný projekt.

5. Už to len dokončiť

Toto je, že nekonečný článok toto… Píšem to milión rokov…

Existuje veľmi známy Paretov princíp. Zjednodušene ide o to, že na 80% nejakého cieľa treba 20% celkového úsilia a na tých posledných 20% treba 80% úsilia. Ide teda presne o systém mojej prokrastinácie… Je veľmi jednoduché nahodiť nový námet, skicu, web, článok. Problém je to celé dotiahnuť a rozhýbať a udržiavať v pochode. Nie je problém napísať takýto text, ale problém je ho skorigovať, zoškrtať, opraviť, dobre nahodiť na web – hoci je to už len pol hodina navyše.

Problém je, že náročnosť zadania stále stúpa. Každá ďalšia úloha súvisiaca s akýmkoľvek projektom je náročnejšia tým, že sa bližšie špecifikuje. Pribúdajú súvislosti, obmedzenia a miesto voľného zadania, ktoré dáva možnosť  vybrať si, čo robiť a ako, je odrazu zadanie, ktoré je veľmi konkrétne a na ktorom to celé stojí. Niečo čo sa proste musí urobiť, aby sa veci pohli.

Na tento moment ja veľmi rád zabúdam. V tomto momente veci väčšinou archivujem. Ono je to celkom pochopiteľné. To, čo som sa musel naučiť je, že na tento moment musím myslieť už keď začínam a prispôsobiť celý projekt tak, aby tých posledných 20% bolo únosných.

Dobrý príkladom je veľa herných projektov, o ktoré som sa pokúšal. Prvý námet v debate je super. Debata je plodná. Každý má veľké oči, každý má pocit, že všetko sa dá. Medzi piatimi ľuďmi odrazu vznikne herný projekt, ktorý by vedel byť na pár týždňov absolútnym vládcom trhu – možno. Sústredíme sa na detaily a zážitok.

Druhé stretnutie je menej plodné, lebo každý má rozdelené úlohy a každý začne tým, čo ho najviac baví. Tretie stretnutie sa dlho odkladá, lebo polovica je zaseknutá v činnosti, ktorá už nie je taká super a nejako sa k nej nedá dokopať. Na štvrtom stretnutí už je len jeden človek sám, s veľkým dokumentom s nápadmi a ničím v rukách.

Od začiatku treba škrtať. GTA tiež nevzniklo za deň a muselo si preskákať nie jednu a nie dve verzie. Sám viem, že zadanie “urobíme hru a bude to fantasy RPG” je omnoho viac lákavé, ako “pokúsime sa rozhýbať túto kocku po hentej placke.” Na placke a kocke sa však dá stavať a ísť ďalej, možno až k funkčnému modelu.

Viem, že keď sa do niečoho idem vrhnúť, tak hoci nechcem, musím si položiť otázky, ktoré sám nerád počúvam. Nie je to otázka toho, či viem dokončiť projekt, ale to, či viem dokončiť aj tú najnezáživnejšiu činnosť z tohoto projektu v takom rozsahu, ako treba.

Efektivita a… Tak…

Je veľa spôsobov, ako dojebať akýkoľvek projekt. Niektoré sú super efektívne a niektoré len menej. Ja som ich už objavil celkom dosť. Neviem, či viem radiť ako projekt dokončiť a dotiahnuť do konca, ale minimálne viem, čo nerobiť a možno sa mi podarí aj toto ešte predsa len dotrepať na tú stránku a vyzdielať na Facebooku.

Máte k tomu čo povedať? Nechajte mi komentár…