Nový Zéland časť 3 – Te Henga

V zásade… Ak nie je sezóna a ste bez auta, tak si prírodu na Novom Zélande môžete užívať akurát tak z okna autobusu (na ceste do ďalšieho mesta). Bicyklovanie je tiež alternatíva, ale vo väčšine prípadov sú turistické chodníky vždy aspoň polhodinu až hodinu od mesta, čo znamená, že keď konečne dorazíte na začiatok chodníka, tak môžete vymeniť tričko a ísť naspäť.

Rýchlo som pochopil, že v krajine, kde je každý megabajt spoplatnený, mi internety pri výbere túry až tak veľmi nepomôžu, pretože ho tu nikto prosto tak často nevyužíva a iné, ako veľmi základné, alebo veľmi turistické informácie tam nenájdem. Na Novom Zélande skrátka nie je veľa bloggerov.

Napriek tomu sa mi podarilo vybrať si prvé dve destinácie s pomocou Scotta a ostatných hostí hostela.

Mastercard? Nie, nie… Visa Electron.

Vybavenie medzinárodného vodičského preukazu – 6 eur. Požičanie auta s automatickou prevodovkou na Novom Zélande – 40 eur. Výraz obsluhy požičovne, keď vám asi po piatich minútach sedenia v naštartovanom aute, nazrie s tichou otázkou do auta a vy odpoviete, že nie, nikdy ste nesedeli v aute bez manuálneho radenia – priceless.

Šoférovanie prvý raz v živote na ľavej strane cez mesto, ktoré patrí rozlohou k jedným z najväčších na planéte (v krajine, ktorá zo zásady neuznáva diaľničné obchvaty)… Kill me. Kill me now…

Lyžiarska sezóna

Ráno som narazil na českého inštruktora lyžovania, ktorý práve smeroval do hôr na južnom ostrove… Inštruovať. Tam práve teraz začína lyžiarska sezóna. Ja som sa teda kvalitne obliekol, zamieril na Bethells Beach a nakoniec nechal väčšinu vecí v aute.

Musím povedať, že sám som bol mierne prekvapený, že som jednak prežil a jednak trafil. Na cestu som sa musel pýtať iba dvakrát, ale výsledok bol neporovnateľne lepší ako moje očakávania.

Keď mi jedna pani so psom (jedna z celkového počtu asi piatich ľudí, na ktorých som na dvojkilmetrovej pláži narazil) povedala, že sa ďalej dostanem, jedine ak sa vyzujem a prebrodím po kolená vysoký potok, tak som mierne váhal. Predsa len… Na Novom Zélande začína lyžiarska sezóna.

Kým som stál v turistických topánkach, naobliekaný, s vakom na chrbte nad štyri metre širokým potokom a pozeral si na nohy, zastavil sa pri mne jeden z trojice mladíkov, ktorá ma míňala, či je všetko ok, mate.

Pozerám na neho, pozerám na bosé nohy, pozerám na surf… Napadlo mi, že skutočne možno prežijem prechádzku „na hobbita“ aj počas lyžiarskej sezóny.

V priebehu troch hodín, ktoré som strávil na pláži bolo zamračené, pražilo slnko, bolo zamračené, pršalo a bolo znova zamračené. Pani venčila psa, surfáči surfovali, ja som fotil. Psíčkarka mi poradila, aby som si dával pozor na piatu vlnu, pretože býva najväčšia, na čom si ja povedal, že to nemôže byť také pravidelné. Bol som vo vode po členky, po kolená, po stehná (nadávajúc, s pasom a mobilom v ruke a začal som počítať).

Bethells Beach, Te Henga, bola skutočne neopakovateľná, mystická, majestátna a bola omnoho viac ako som očakával, že uvidím na Novom Zélande.

Keď som sa vrátil k autu, vydrbal všetku vodu, ktorú som si doniesol a všetky vreckovky na to, aby som si ako-tak umyl nohy. Obul sa do topánaok, ktoré som nosil celý čas priviazané na vaku, odskočil si na verejné toalety (hneď vedľa funkčnej sprchy a malej sprchy na umývanie nôh), otvoril dvere spolujazdca, zanadával, obišiel auto, nastúpil na miesto vodiča a vyrazil.

Vtedy som ešte netušil, čo na mňa čakalo o pár kilometrov ďalej. [dramatická hudba]

Plnou parou… Emergency!

Cestou som ešte pred mestom zastavil na veľmi nevýhodnom mieste, aby som urobil ešte jeden záber úžasnej krajiny, ktorú by som inak iba míňal z auta. (Odvtedy som to robil často.) Nahol som sa cez plot a vytrpel veľmi vlažný pohľad asi tridsiatich oviec, ktoré sa za týmto plotom pásli a pokračoval.

Keď som dorazil do hostela, Scott mi povedal, že miluje Bethells Beach (čo mi pripomína, že som mu sľúbil fotky), ale nerád tam chodí, kvôli premávke v Aucklande. Vtedy som to veľmi dobre chápal.

Jedno z najrozťahanejších miest na svete, najkratší deň v roku, piatok večer a volant na nesprávnej strane. Práve som si išiel povedať, že horšie sa nedá, keď som dve autá za sebou uvidel policajtov.

S láskou som spomínal na zápchy na Prístavnom moste, lebo som si mohol aspoň prečítať pár strán viac. Našťastie bol môj hostel blízko letiska, takže som potreboval len sledovať značenie smerom na letisko.

Po polhodine absolútneho sústredenia, aby som neporušil nejaký predpis som sa konečne dostal na diaľnicu smerujúcu k letisku a vyrazil čo najpomalšie vpred. (Aby ma polícia konečne predbehla a išla si po svojom.) Sledoval som strechy za sebou, „tá ozdobená“ sa rozbehla a ja som pozeral ako ma predbieha roznáška pizze s imitáciou majáčikov „Hunger can be an Emergency!“

Pokračovanie: Nový Zéland časť 4 – Mier, pokoj a tie ďalšie veci, čo sa dajú dokúpiť k letenke… >