Nový Zéland časť 2 - One Cable to Rule Them All!

Posledný let, Birsbane – Auckland, posledný úsek cesty – vedľa mňa pani, ktorá obsadila opierky na ruky svojimi bokmi, za mnou malý chlapec, ktorý mi sústavne kope do sedadla. Luxus za 1200 eur. Jediné, čo mi chýba je ešte dvojročné dieťa, hneď vo vedľajšom rade, ktoré by sa hlasno rozrevalo v polovici letu…

Nechcem znieť reklamne, ale hostel Skyway Lodge mi po tomto zážitku skutočne zachránil život. Majiteľ, Soctt, po mňa prišiel na letisko, bol extrémne priateľský, vypočul si moju story s letom aj s imigračným a nakoniec ma ponúkol večerou (ktorú som nemal to srdce prijať, ale bolo to ohromne milé).

Let ako taký bol vlastne celkom v poriadku, napriek všetkému… Bol som skrátka príliš nadšený z faktu, že som na Novom Zélande, aby mi tento moment čokoľvek pokazilo.

Počas dvoch hodín, ktoré som strávil v čakárni imigračného úradu, som mal možnosť vyrozprávať celý svoj životný príbeh, prečo som na tu, a aj to, ako je možné, že nemám presný itinerár na celých 18 dní (musel som to prepočítať), ktoré tu plánujem stráviť. Keď som pani imigračnej agentke, povedal, že pár dní v bare s výhľadom na pláž a čaj s rumom by boli úplne najviac, tak sa na mňa pozrela so zdvihnutým obočím a ja som sa musel vysvetľovať množstvo povinností, ktoré som za posledný mesiac musel splniť. Jej reakcia bola, že sa kamennou tvárou opýtala prečo nemám titul aj v pase. Potom odišla, opýtala sa ma na firmu, v ktorej plánujem pracovať a mená aspoň piatich kolegov, ktoré si nepísala, len skúšala, či si nevymýšľam. Napokon ma poprosila, aby som sa napojil na letiskové WiFi a ukázal jej stav svojho účtu.

Cítil som sa trocha ako na Slovesku.

Neprenášate žiadne nebezpečné… Ovocie?

Batožina, na moje vlastné prekvapenie, zvládla celú cestu, až do Aucklandu a aj čakanie na imigračnom úplne bez problémov (Spiš Slivka ostala tiež bez akejkoľvek ujmy).

Takže bezpečnostné psy na letiskách na Novom Zélande sú trénované trochu inak. Ak sa vám podarilo prepašovať do lietadla drogy alebo výbušniny, ste sejf (vzhľadom na to, že sa mi podarilo sprejový antiperspirant v batohu prepašovať cez tri bezpečnostné kontroly, tak myslím, že to nebude až taký problém), nikto vám ich už nevezme. Ale ak máte v batohu jablko, tak ste skončili.

Nový Zéland je veľmi opatrný čo sa týka prinášania cudzích bioproduktov do svojho ekosystému. Ovocie, zelenina, mliečne výrobky, blato na topánkach… Všetko musí prejsť kontrolou a skenerom. Dnes som stretol dievča z Anglicka, ktoré muselo na letisku vyhodiť svoje trekové čižmy za sto libier, pretože mala na podrážkach prischnuté blato z Thaiska.

It is „free“

Takže FREE WiFi je na Novom Zélande niečo ako pláže na Slovensku. Ak aj nejaké nájdete, tak stoja za hovno (sú prepchaté ľuďmi a málokedy sa k niečomu dopracujete). Pre Európana, aj takého zo Slovenska, je to síce brutálny šok, ale FREE wifi na Novom Zélande existuje len v McDonalde. Je to síce smiešne, ale Taiwanské mestá majú neporovnateľne lepšie internety ako tie na Novom Zélande. Auckladnsé letisko vám bezplatne povoľuje iba polhodinový prístup na IP adresu na deň.

Scott mi vysvetlil, že jediný zdroj internetu pre celý Nový Zéland je vlastne jediný kábel, ktorý je natiahnutý medzi Austráliou a severným ostrovom a je pod absolútnou kontrolou jediného operátora, ktorý má v tomto smere ultimátny monopol. Preto je úplne normálne, že okrem ubytovania platíte zopár dolárov denne aj za internet. Miestny grafik, ktorého som stretol, Corben (nie Dallas, pýtal som sa, tak sa ho pýta každý po roku 1999) mi povedal, že pred desiatimi rokmi vyšlo ročné internetové pripojenie na Novom Zélande viac ako auto.

Mengere moutain

Keďže som nemal žiadny plán, opýtal som sa Scotta na nejakú jednoduchú a blízku túru. Odporučil mi Mangere moutain, ktorá je vlastne parkom uprostred štvrti rodinných domčekov v Mangere (jedna zo štvrtí Auckladnu). Je to asi pol milióna rokov stará sopka, ktorá je vyhasnutá a domorodci na nej zvykli pestovať zeleninu.

Dnes tam chodia miestni venčiť psov, zabehať si alebo len tak sa prejsť pomedzi kravské kôpky.

Takže prvý deň na Novom Zélande, prvá „túra“, prvý minútový dážď… Výsledok: dvojitá dúha v kráteri vyhasnutej sopky… Why not?