Skleníky

Momentálne čítam Williama Styrona, ktorý sa vôbec nehanbí nútiť ma 9 strán čítať jeho hĺbavé úvahy, kde mi nakladá citáty z iných kníh a vymakané metafory ako „klbko môjho života“ alebo „stoka jej minulosti“.

Nebudem zachádzať do metafor, ale opäť by som čo to spomenul ohľadom architektúry a jej postavení v každodennom živote.

Prvým impulzom pre toto pokračovanie bol článok, na ktorý som bol upozorenený práve po postnutí toho svojho. Nech si ho prečítam, že je celkom vtipný a trefný a zastavuje nad tým rozum. Volá sa Survining Digital Park. (obrázok hore) Aj ja si po vzore Styrona dovolím zavesiť citát.

Ak by som vám túto budovu mal nejako opísať, tak si predstavte veľkú hranatú hovadinu celú ocápanú sklom, t.j. vyzerá zhruba ako 80% toho, čo sa tu za uplynulých 10 rokov postavilo. Zrejme aj preto vyhral DP cenu Dušana Jurkoviča za fasa architektonické dielo.

– Surviving Digital Park

Zase tie kontexty

Digital Park je výborným príkladom pre tých asi 80% z toho, čo sa teraz stavia. S tou výnimkou, že Digital Park je na rozdiel od veľkého množstva súčasných podobných stavieb skutočne kvalitnou architektúrou.

Načrtem situáciu, pretože je to skutočne nosná vec. Petržaka – sídlisko, domov obrovskej skupiny ľudí, ktorý má veľmi zásadné urbanistické nedostatky – jedným z hlavných je, že celkom nabúra mierku ulice a nedefinuje ulice pre chodcov ako také – Petržalka v podstate igonoruje chodcov dosť zásadne, núti ich všetko obchádzať, nadchádzať a behať po rampách a po schodoch. Potom tu je komplikovaná, viacúrovňovká križovatka dvoch veľmi vyťažených bratislavských ťahov, z ktorých sa ani jeden nie je možné prekonať pešo, bez toho, aby ste sa nabehali ako jojo (napriek tomu, že je priamo vedľa obchodného centra).

Je tu pýcha socialistickej výstavby – Most SNP, ktorý je vyústením dopravnej tepny, ktorá je asi najväčším urabnistickým omylom, aký sa v Bratisalve dal vyrobiť, a ktorý rozťal staré mesto na dve dosť neforemné časti, oddelil historicky združený Bratislavský hrad a Dóm svätého Martina, úplne zabil predpolie gotickej katedrály a vytvoril nezmyselný, nezastavateľný priestor priamo pod hradom, kde je špinavá a tmavá vozovňa autobusov, hneď vedľa veľmi zásadných historických pamiatok mesta. Len btw. tento odstavec je jedna veta. (;

A potom tu máme Aupark a Inchebu – budovy medzi ktorými je značný rozdiel vo veku a architektonickom stvárnení. Z tejto dvojice je na tom Aupark samozrejme lepšie, ale zďaleka nie tak ako by sa očakávalo od budovy, ktorá je v takom tesnom vizuálnom kontakte s hradom. V tesnom kontakte tohto všetkého je aj železničná trať, ktorá úplne nenápadne trhá petržalku na dve a vytvára priestor pre ďalšie nadchody a minúty chôdze navyše. A opäť… Hneď za týmto všetkým je bazilión blokov.

Nebudem sa zaoberať tlakmi zo strany mesta a úradu hlavného architekta, politickými, finančnými a inými tlakmi, ktoré pri takýchto projektoch vždy sú a vždy budú.

A teraz tu niečo postavte… I dare you!

Architektúra a veci v nej

Je to niečo ako pokúšať sa nakresliť kruh pravítkom. Toto miesto je zhľadiska architektonického zadania také komplikované, že by ste asi ťažko hľadali komplikovanejšie na Slovensku, alebo vôbec v Európe – možno v Rumunsku by ste niečo našli. Len pre ilustráciu, opačný breh Dunaja, podhradie, má za sebou asi 5 architektonických súťaží v priebehu dvadsiatich rokov s medzinárodnou účasťou a doteraz má územný plán pre túto lokalitu prinajmenšom, že „nedostatky“.

Je to všetko o vzťahoch, okolí, o stituácií a v konečnom dôsledku (veľmi podstatnom) aj o ľuďoch, ktorí do tohto priestoru vstupujú.

Ak sa postavíte priamo pred vchod s čipovou kartičkou v ruke a pozeráte len na Digital Park (alebo akúkoľvek inú stavbu) a pozeráte na znudeného chlapca SBS pri vstupe, tak to vždy bude len nejaký hlúpy skleník, nejaká hranatá pičovina. V tom prípade by bola hranatá pičovina aj vila Tugenthatd (sú to neporovnateľné stavby, ale v rámci hyperbolizácie…).

A opäť sú tu tie kontexty, ktoré treba brať do úvahy – lokalita, koľko trvala cesta z parkoviska, alebo zo zastávky… svetové strany. Fakt, že sme dva kilometre od hlavných historických pamiatok mesta. Tieto veci hrajú zásadnú úlohu v hodnote architektúry.

Digital Park je nasadený naopak veľmi citlivo, veľmi kvalitne, čo je v Bratislave relatívne výnimočné, pretože reaguje na svoje okolie (na rozdiel od napríklad takého Manhattan-u, ktorý je v podstate vztýčeným prostredníkom akémukoľvek urbanistickému zámeru), dopĺňa ho a dokonca ho skvalitňuje.

Netvrdím, že je Digital Park vrchol architektonickej tvorby na Slovensku, je to však kvalitná architektúra, ktorá sa vysporadúva s obrovským množstvom problémov a s väčšinou z nich sa vysporadúva veľmi úspešne. Musím ešte spomenúť menšiu, menej nápadnú a výbornú budovu hneď oproti – výborný polyfunkčný objekt a bytový dom na Zadunajskej ulici od Mareka Kolčáka a Fedora Minárika. (foto dole)

Čo majú furt toti architekti s totym sklom?

80% percent stavieb vyzerá úplne rovnako. Nie je to, samozrejme, pravda, problém však je, že tieto stavby neujdú pozornosti predovšetkým svojim rozmerom a rozsahom. Menšia architektúra ostáva verejnosťou nepovšimnutá napriek kvalite. Je to samozrejeme pochopiteľné. A to, že tieto budovy vyzerajú podobne, má dobrý dôvod – všetky tieto budovy majú podobnú funkciu.

Je Digital-Park skleník? Samozrejme, pretože je to open-space administratíva. Keby tam boli okná každé dva metre, kto by bol ten, čo pozerá z okna a kto by bol ten, čo pozerá do steny? Nehovoriac o tom, že pár metrov dovnútra ofisu by bola už skrátka tma. Open-space si vyžaduje presklenné steny, inak je to prosto blbosť a nie open-space, ktorý je zatiaľ jeden z najrozšírenejších spôsobov vystavania pracovného priestoru. Ak nemá človek sedieť v priestore s umelým osvetlením celú pracovnú dobu, musí prijať sklenený obvodový plášť. Nehovoriac o tom, že skleníkový ľahký obvodový plášť je skrátka lacnejší.

Aj sklenený plášť, ktorý sa nedá otvárať. Pretože dve otvorené okná na opačnej strane budovy (kde môže byť v teplote fasády niekoľko stupňový rozdiel) znamená veľa lietajúcich papierov.

Postaviť alebo si sadnúť?

Záchody sú niečo, v čom má architekt väčšinou totálne voľnú ruku. Preto, ak chcete posúdiť kvalitu verejnej budovy, choďte na záchod. Tam nie sú žiadne politické ani iné vplyvy, ktoré by to kazili. Ak sú pekné, funkčne rozostavené a príjemné, tak máte väčšinou čo dočinenia so slušnou architektúrou, bez ohľadu na ostatné veci, ku ktorým sa už vyjadruje každý na svete.

Samotný každodenný život budovy závisí maximálne silno od ľudí, čo majú budovu v správe, ktorí zabezpečujú jej chod a ktorí v nej fungujú. Zjednodušene povedané… Neobviňujte architekta z toho, že nesplachuje záchod, alebo z toho že ho nájdete obsraný.